Domov má byť bezpečný.

Naučte sa rozpoznať varovné signály domáceho násilia skôr, než sa dieťa stratí.

Domov by mal byť bezpečným miestom. Keď takým nie je, niektoré deti nevidia inú možnosť, než utiecť. Rozpoznanie znakov domáceho násilia môže pomôcť zabrániť tomu, aby dieťa zmizlo alebo sa stalo nezvestným.

Domáce násilie je jedným z hlavných dôvodov, prečo deti v Európe utekajú z domu a miznú. Deti, ktoré zažívajú násilie, zneužívanie, zanedbávanie alebo kontrolu prostredníctvom nátlaku v domácom prostredí, často nedokážu hovoriť samé za seba. Dospelí v ich každodennom živote – učitelia, tréneri, susedia, pracovníci s mládežou či rodinní príslušníci – sú často v najlepšej pozícii všimnúť si, že niečo nie je v poriadku.

Pomoc v troch krokoch

Ak ste súčasťou každodenného života dieťaťa, tieto tri kroky vám môžu pomôcť ho ochrániť: rozpoznať varovné signály, osloviť dieťa a nahlásiť svoje obavy.

ROZPOZNAJ

Naučte sa všímať si zmeny v správaní, ktoré môžu naznačovať, že dieťa žije v prostredí domáceho násilia alebo zneužívania.

OSLOV

Rozprávajte sa s dieťaťom bezpečným spôsobom, bez posudzovania. Dajte mu najavo, že na to nie je samo, a že pomoc je dostupná.

NAHLÁS

Podeľte sa o svoje obavy s niekým, kto môže pomôcť – či už v rámci vašej organizácie, alebo prostredníctvom príslušných foriem pomoci vo vašej krajine.

Rozpoznanie

Identifikácia rizikových vzorcov

Kampaň identifikuje päť rozpoznávacích znakov – prejavov v správaní dieťaťa, ktoré môžu naznačovať, že dieťa nežije v bezpečnom domácom prostredí. Tieto znaky vychádzajú z vedeckého výskumu a usmernení, ktoré posudzovali psychológovia a odborníci z celej Európy. Výskyt jedného znaku môže mať viacero príčin a vždy by sa mal posudzovať v kontexte veku dieťaťa, jeho osobnosti a životných skúseností. Ak sa však u toho istého dieťaťa objaví viacero znakov naraz, ide o vzorec, ktorý si zaslúži vašu pozornosť.

Image
Rozpoznanie

1. Náhle zmeny správania

Dieťa, ktoré bolo kedysi spoločenské a otvorené, zostane mĺkve a uzavreté. Zvyčajne pokojné dieťa môže začať prejavovať agresiu alebo sa ľahko rozrušiť. Medzi ďalšie signály patria problémy so spánkom, strata záujmu o obľúbené aktivity, únava alebo nesústredenosť v škole, sťažnosti na bolesti hlavy či brucha alebo výrazná zmena stravovacích návykov. U mladších detí sa to môže prejaviť návratom k skorším prejavom správania, ako je pomočovanie sa alebo cmúľanie palca. Nejde nevyhnutne o jednu konkrétnu zmenu, ktorá by signalizovala problém – pozornosť si zaslúži situácia, keď sa u dieťaťa objaví viacero zmien naraz alebo keď máte pocit, že vám na dieťati niečo „nesedí“.

Image
Rozpoznanie

2. Neobjasnené zranenia

Fyzické zranenia sú často najviditeľnejším ukazovateľom ubližovania. Medzi varovné signály môžu patriť modriny alebo poranenia na nezvyčajných miestach (napríklad na ušiach, krku alebo na vnútornej strane stehien), zranenia v rôznych štádiách hojenia, trhnutie sa pri dotyku alebo nosenie oblečenia zakrývajúceho telo aj v teplom počasí.
Keď sa dieťaťa pýtame na pôvod zranenia, môže pôsobiť nezvyčajne úzkostlivo, pred odpoveďou sa pozerať na dospelého alebo podať vysvetlenie, ktoré nie celkom zodpovedá charakteru zranenia. Hoci žiadne jednotlivé zranenie samo o sebe nepotvrdzuje zneužívanie, opakujúci sa vzorec nevysvetlených alebo nejednoznačných zranení v priebehu času je signál, ktorý by sme nemali prehliadať.

Image
Rozpoznanie

3. Stále v strehu / Nadmerná ostražitosť

Dieťa žijúce v prostredí násilia môže pôsobiť, že je neustále v napätí. Môže sa ľahko zľaknúť zvýšeného hlasu alebo náhlych pohybov, pôsobiť, akoby sa nedokázalo uvoľniť, alebo neustále pozorne sledovať dospelých okolo seba. V triede či v športovom klube sa môže viac sústrediť na „čítanie nálad“ ľudí v okolí, než na samotnú činnosť.
Medzi telesné prejavy môžu patriť viditeľné napätie v tele, zovreté päste alebo čeľusť či zrýchlené dýchanie. Nejde pritom len o bežnú úzkosť – ide o trvalú ostražitosť, vyvolanú očakávaním, že sa každú chvíľu môže stať niečo zlé.

Image
Rozpoznanie

4. Strach z návratu domov alebo z konkrétnej osoby

Dieťa môže byť viditeľne napäté alebo rozrušené, keď príde čas ísť domov alebo sa môže snažiť odchod zdržiavať opakovanými výhovorkami. Na konci školského dňa môže pôsobiť úzkostlivo, vyhľadávať blízkosť učiteľa či iného dôveryhodného dospelého alebo sa vyhýbať tomu, aby zostalo pri vyzdvihnutí samo. To, čo tento prejav odlišuje od všeobecnej zmeny správania, je skutočnosť, že strach je jasne viazaný na konkrétne miesto, okamih alebo osobu.

Image
Rozpoznanie

5. Ťažkosti otvoriť sa alebo hovoriť o situácii doma

Dieťa sa môže stať nápadne tichým, uzavretým alebo sa cítiť nepríjemne vždy, keď príde reč na situáciu domova alebo rodinný život. Môže sa vyhýbať otázkam, rýchlo meniť tému, odpovedať neurčito alebo sa obávať, že povie niečo nesprávne. Niektoré deti sa pri osobných témach vyhýbajú očnému kontaktu alebo sa emočne uzatvoria. Iné môžu reagovať menej očakávaným spôsobom, napríklad nervóznym smiechom, alebo tým, že trvajú na tom, že doma je všetko v poriadku, aj keď to tak nemusí byť. Ak sa takáto neochota objaví náhle alebo spolu s ďalšími varovnými signálmi, môže to poukazovať na dieťa, ktoré sa necíti dostatočne bezpečne na to, aby hovorilo otvorene.

Image
Ak sa vám niečo nezdá, neignorujte to

Obráťte sa na niekoho

Jeden samostatný signál nemusí nutne znamenať, že dieťa zažíva násilie. Ak sa však objaví viacero signálov naraz, alebo ak vás správanie dieťaťa opakovane znepokojuje, je dôležité dôverovať tomuto vnútornému pocitu. Oslovenie a vyhľadanie podpory môže pomôcť ochrániť dieťa skôr, než sa situácia vyhrotí, a než začne vnímať útek ako jediné možné východisko.

Deti, ktoré doma zažívajú násilie, o tom len zriedka hovoria samé od seba. Možno na to nemajú slová, možno im prikázali mlčať alebo majú pocit, že musia chrániť jedného z rodičov. Niekedy dieťa potrebuje, aby prvý krok urobil niekto iný.

Začnite rozhovor

Kliknite sem pre niekoľko tipov a odporúčaní


Vyberte si tichý moment, bez prítomnosti iných. Hovorte jednoducho a otvorene. Vašou úlohou nie je vyšetrovať, ale vytvoriť pre dieťa bezpečný priestor, v ktorom môže hovoriť.

Vyhnite sa konfrontačným otázkam. Skúste radšej:

„Všimol/-la som si, že v poslednom čase pôsobíš ustarane. Som tu, ak by si sa chcel/-a porozprávať.“
„Nemusíš mi hovoriť nič, ak nechceš, ale ak ťa niečo trápi, rada/-rad by som ti pomohla/-pomohol.“

Ak sa vám dieťa otvorí, počúvajte ho. Dovoľte mu hovoriť vlastnými slovami. Zostaňte pokojní, aj keď je ťažké počúvať, čo zdieľa. Nesľubujte mlčanlivosť – vysvetlite, že možno bude potrebné zapojiť niekoho, kto mu dokáže pomôcť, a že tak urobíte vždy s ohľadom na jeho bezpečie.

Ak sa dieťa neotvorí, je to v poriadku. Netlačte naň, ale dajte mu vedieť, že vaše dvere zostávajú otvorené. Niektoré deti potrebujú viac času alebo viac než jeden rozhovor, aby sa cítili dostatočne bezpečne. Medzitým zostaňte vnímaví a pozorní. A ak si nie ste istí, či sú vaše obavy opodstatnené, zvážte rozhovor s kolegom/kolegyňou alebo s niekým, komu dôverujete. Možno nie ste jediný/-á, kto si niečo všimol/-la.

Image
Podeľte sa o svoje obavy.

Nahláste to.

Podeľte sa o svoje obavy s niekým, kto môže pomôcť. Ak pracujete s deťmi môže to byť osoba zodpovedná za ochranu detí, školský/á psychológ/ička alebo výchovný/á poradca/kyňa. Ak ste rodinný príslušník, sused alebo niekto iný, komu na dieťati záleží, obráťte sa na príslušné inštitúcie vo vašej krajine.

Zdieľanie obáv nie je obvinením – ide o to, aby sa situáciou dieťaťa zaoberal niekto, kto má odborné znalosti a môže pomôcť.

Ak máte dôvod domnievať sa, že je dieťa v bezprostrednom ohrození, kontaktujte záchranné zložky na tiesňových linkách.
Domov má byť bezpečný

Dostupné v 14 jazykoch

Konzultované s odborníkmi

Rizikové signály a odporúčania uvedené v kampani boli vypracované na základe vedeckého výskumu a odborných usmernení a individuálne posúdené expertmi v oblasti detskej psychológie, pediatrie, forenznej psychológie a problematiky nezvestných osôb z rôznych krajín Európy. Vážime si ich cenné pripomienky a ďakujeme im za ich odborný prínos.

Maria João M. Cosme
Clinical Psychologist at Instituto de Apoio à Criança, Portugal

Meltini Fragkioudaki
Psychologist & Project Officer at the Greek Safer Internet Center, FORTH, Greece

Prof. Fiona Gabbert
Professor of Applied Psychology & Director of the Forensic Psychology Unit, Goldsmiths, University of London, United Kingdom

Isabella Partridge
Policy and Public Affairs Officer at The Children’s Society, United Kingdom

Carlo Schippers
Former Missing Persons Expert at the Dutch National Police, Netherlands

Dr. Joana Topa
Assistant Professor & Researcher in Social Psychology, University of Maia / University of Porto, Portugal

Dr. Arine Vlieger
Pediatrician, St Antonius Hospital, Netherlands


Zdroje:

Všeobecné informácie+
1. Náhle zmeny správania+
2. Neobjasnené zranenia+
3. Stále v strehu / Nadmerná ostražitosť+
4. Strach z návratu domov alebo z konkrétnej osoby+
  • Doroudchi, A., Zarenezhad, M., Hosseininezhad, H., Malekpour, A., Ehsaei, Z., Kaboodkhani, R., & Valiei, M. (2023). Psychological complications of the children exposed to domestic violence: a systematic review. Egyptian Journal of Forensic Sciences, 13, 26. https://doi.org/10.1186/s41935-023-00343-4
  • JGZ-richtlijn Kindermishandeling [Youth Health Care Guideline on Child Abuse]. (2025). Nederlands Centrum Jeugdgezondheid. https://www.jgzrichtlijnen.nl/richtlijn/jgz-richtlijn-kindermishandeling/2-signaleren/2-2-achtergrond/2-2-1-signalen/
  • Lloyd, M. (2018). Domestic Violence and Education: Examining the Impact of Domestic Violence on Young Children, Children, and Young People and the Potential Role of Schools. Frontiers in Psychology, 9, 2094. https://doi.org/10.3389/fpsyg.2018.02094
  • McLeod, D. (2018). Coercive control: Impacts on children and young people in the family environment. Literature review. Dartington: Research in Practice.
  • National Institute for Health and Care Excellence. (2017). Child abuse and neglect. NICE guideline [NG76]. Published 9 October 2017. https://www.nice.org.uk/guidance/ng76
  • Swanston, J., Bowyer, L., & Vetere, A. (2014). Towards a richer understanding of school-age children’s experiences of domestic violence: The voices of children and their mothers. Clinical Child Psychology and Psychiatry, 19(2), 184–201. https://doi.org/10.1177/1359104513485082
5. Ťažkosti otvoriť sa alebo hovoriť o situácii doma+
  • Doroudchi, A., Zarenezhad, M., Hosseininezhad, H., Malekpour, A., Ehsaei, Z., Kaboodkhani, R., & Valiei, M. (2023). Psychological complications of the children exposed to domestic violence: a systematic review. Egyptian Journal of Forensic Sciences, 13, 26. https://doi.org/10.1186/s41935-023-00343-4
  • JGZ-richtlijn Kindermishandeling [Youth Health Care Guideline on Child Abuse]. (2025). Nederlands Centrum Jeugdgezondheid. https://www.jgzrichtlijnen.nl/richtlijn/jgz-richtlijn-kindermishandeling/2-signaleren/2-2-achtergrond/2-2-1-signalen/
  • Lloyd, M. (2018). Domestic Violence and Education: Examining the Impact of Domestic Violence on Young Children, Children, and Young People and the Potential Role of Schools. Frontiers in Psychology, 9, 2094. https://doi.org/10.3389/fpsyg.2018.02094
  • Loomis, A. M. (2020). Pathways from family violence exposure to disruptive behaviour, behaviour, and suspension in elementary school. Journal of Family Trauma, Child Custody & Child Development (Print), 17(1), 21–36. https://doi.org/10.1080/26904586.2020.1734516
  • McLeod, D. (2018). Coercive control: Impacts on children and young people in the family environment. Literature review. Dartington: Research in Practice.
  • National Institute for Health and Care Excellence. (2017). Child abuse and neglect. NICE guideline [NG76]. Published 9 October 2017. https://www.nice.org.uk/guidance/ng76
  • Swanston, J., Bowyer, L., & Vetere, A. (2014). Towards a richer understanding of school-age children’s experiences of domestic violence: The voices of children and their mothers. Clinical Child Psychology and Psychiatry, 19(2), 184–201. https://doi.org/10.1177/1359104513485082

Upozornenie k obrázkom
Všetky postavy a situačné obrázky použité na tejto webovej stránke boli vytvorené pomocou umelej inteligencie (AI). Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami – žijúcimi alebo zosnulými – alebo so skutočnými deťmi či konkrétnymi udalosťami je čisto náhodná a neúmyselná. Tieto vizuály slúžia výlučne na ilustračné a vzdelávacie účely s cieľom pomôcť pri rozpoznávaní vzorcov správania a podporiť iniciatívy zamerané na ochranu detí.

Developed by

AMBER Alert
Europe

AMBER Alert Europe, Európske centrum pre nezvestné deti, je paneurópska nadácia, ktorá združuje 85 organizácií z 29 krajín s cieľom dosiahnuť nulový počet nezvestných detí v Európe. Prepájame orgány činné v trestnom konaní a justície, ministerstvá vnútra, organizácie občianskej spoločnosti, univerzity a policajné akadémie s cieľom chrániť deti pred nezvestnosťou, zlepšovať pátranie po tých, ktoré sa stratia, a riešiť základné príčiny prostredníctvom výskumu založeného na dôkazoch a osvedčených postupov.